vanilkove usta

     Celé to bolo veľmi hlúpe. Nebudem sa klamať. Život je jedna veľká skúsenosť.

Sama neviem popísať čo sa vlastne stalo. Snažím sa to dostať zo seba von už po niekoľkýkrát.

     Vždy som bola ja, tá, ktorej bolo okolie viac-menej ľahostajné.  Ale na malý okamih, sa predo mnou otvorili dvere so slovami ‚teší ma‘ , čo vo mne vyvolalo pocity očakávania, vzrušenia a predovšetkým výzvu.

      Prešiel ďalej. Stačilo nám par prvých sekúnd a tóny sa zladili. Tak krásne sa snažil, hral nádherne. Bolo to presne to čo som vždy hľadala. Neboli to dokonalé tony, ale očarujúca hra v nich. Uník z reality. Len tak sa nechať niesť melódiou serenády.

Stále premýšľam o tom kto som a čo chcem?  Dôverovala  som mu!  Ale neľúbila som ho, no nechcela som ho stratiť.  Znie to zvláštne.  Mätúco. Páčil sa mi. Cítila som, ako vníma svet. Bolo mi s nim krásne a to sa mi nestáva len tak.  Ale on bol celý čas na druhom brehu rieky. Klamal ma do očí a vedel dobre, čo nás čaká. Vedel ako sa to skončí. On necítil nič. Nechcel. Vedel, že to nemôže.

Chcela som sa stať pre neho zaujímavá a nim obdivovaná. Ale on si bol istý,  že sa všetko chystá riešiť bez citov. Dá sa to??  Myslela som, že áno. Ale vtom sa to otočilo proti mne.

       Bola som šťastná na začiatku, pretože som stretla niekoho, kto ma vedel roztancovať. Niekoho kto ma posunul ďalej a v kom sa videla.  Niekto kto bol pre mňa zvláštne dokonalý. Ale najviac sa bojím, toho, že to bol niekto, na koho len tak nezabudnem